|
ZÁHADNÉ ZVITKY
Balaton
- Blatenské jazero, 17. 7. 1967
Servus, kamarát!
Ako sa máš v tom veľkom New Yorku? Dúfam, že sa Ti dobre darí, že
Ti zdravie slúži a že naozaj tam rastú doláre na stromoch, ako sa tu
hovorieva. Ako vidíš, píšem Ti z Maďarska. Sme tu s manželkou na dva
týždne. Stanujeme a jeme konzervy. Na viac nám to nestačí. Je tu
celkom dobre, len komáre tu idú človeka zožrať. Ako to tu tí naši
vladári, nitrianski Pribina a Koceľ, mohli vydržať, keď nemali nijaké
postreky a mastičky?
Plávame, člnkujeme sa, beháme motorkou po okolí
a tak sa zabávame.
Ozaj, čo Ti poviem. Toto Ťa bude zaujímať, Ty
si vždy mal rád históriu.
Predvčerom bolo poriadne zamračené, tak sme sa
rozhodli, že si urobíme výlet do okolia. Moja manželka navrhla, aby
sme išli hľadať Blatnohrad našich krajanov z Nitry - Pribinu a Koceľa.
Niekde čítala čosi od Jána Kollára, že tu ešte stoja múry. Teraz
som rád, že je učiteľka a že také veci číta. Ale nevedeli sme,
ktorým smerom sa dať. Tak sme len išli naverímboha.
Asi po pol hodine sme prišli do jednej rozťahanej
dediny, kde dom, tu dom, nemtudom.
Zbadali sme na ceste jedného starkého s takými
veľkými fúzami, ako majú maďarské voly rohy. Manželka hovorí, opýtajme
sa tohto Maďariska. Ona sa kdesi trochu naučila po maďarsky besílny -
pes silný. Vyjachtala, aby nám ukázal cestu na Blatnohrad. Počul, ako
tú maďarčinu láme, tak sa jej opýtal, odkiaľ sme, turisti. Keď
zistil, že sme Slováci, zrazu spustil na nás po slovensky a ako je rád,
že nás skutočných Slovákov stretol. Tak sa na nás usmieval, až sa
mu tie fúziská o pol metra zväčšili. Človeče, ja som ti skoro z
motorky spadol, tak ma tou slovenčinou prekvapil. Ale hovoril takým čudným
nárečím, aké som doteraz v živote nepočul. Plietol do toho maďarské
slová, ale sme mu dobre rozumeli. Že tam na okolí voľakedy bývalo veľa
Slovákov, aj nejaký Chorvát, ale že dnes je to už skoro všetko pomaďarčené,
lebo nemajú svoje školy. Aj mená si mnohí pomaďarčili. Za tureckých
vojen hrad bránili vraj väčšinou Slováci.
Povedal nám, že z toho hradu a iných stavieb už
veľa neostalo. Zrúcaniny. Ľudia vraj poodnášali kamene, potrebovali
ich na domy a cesty. Keď bol ešte decko, tak vraj niektoré múry boli ešte
aj vymaľované, všelijaké ornamenty na nich. Ľudia tam vykopávali
rozličné veci. Raz tam ktori v múroch našiel zakrútené popísané kože,
také zvitky. Ale vraj neboli písané ani po maďarsky, ani po nemecky,
ani po latinsky. Ľudia to nevedeli čítať. Vyzeralo to vraj ako gréčtina,
ale ani gréčtina to nebola. Bola to iste hlaholika alebo cyrilika. Z
Budapešti prišli nejakí páni, zobrali zvitky a odvtedy o tých kožiach
nikto nepočul. Keď sme sa lúčili, skoro plakal. Že keby sa on zase s
ľuďmi zo Slovenska stretne...
Ani tak sme sa k tomu rumovisku nedostali. Všade
dookola bola samá močarina, samá morava. Cesty zlé, blatové, zatopené,
zvýšená hladina vody. Škoda!
Toto som Ti musel napísať, lebo viem, že Ťa
tieto veci zaujímajú.
Teraz, bratku, k Tvojmu listu. Píšeš ako
historik. Že pokiaľ si žil na Slovensku, nikdy si nepočul, že Valaská
Belá patrila do Nitrianskej župy, že si to musel čítať až v
Amerike. No pravdaže, Belá ešte patrí do hornej Nitry. Špekuluješ,
že ozaj, či Pribina alebo Svätopluk tam do tých hôr nechodili poľovať
na jelene a medvede. A prečo nie? Ak by si Ty bol taký veľký chabrňák,
či by si nevybehol na koni povedľa rieky Nitry, Nitrice, Belianky naháňať
vysokú až na Homôlku? Aj fajnové pstruhy by Ti v Belianke honelníci
nachytali. Veď to všetko bolo ich. Morava, Dyjava, Myjava, Bečava,
Trnava, Nitrava, Orava, Ondava, Rimava, Dunava aj Tisava. To všetko im
patrilo.
Keď sme pri tej Tvojej Belej, poviem Ti jednu
historku, ktorá sa u nás v rodine spomína. Napadlo mi to teraz, čo ten
starký s fúzami nám hovoril o popísaných kožiach. Je to o mojom
prapradedovi, študentovi z Omšenia. Ten môj prapradedo Martin bol vraj
taký svetobežník. Chodil po svete, túlal sa krajinami, kade mohol.
Svet ho vraj vždy vábil. Aj zomrel niekde v cudzine, nikto nevie, kde,
vraj v napoleonských vojnách.
Martinov otec chcel mať syna študovaného, tak
ho vraj poslal do Trnavy do škôl. Každé prázdniny chodil domov. Vieš,
ako sa voľakedy cestovalo. Keď furman odviezol študenta na voze, dobre,
keď sa neušlo alebo furmana nebolo, tak sa išlo pešibusom. Tí naši
predkovia museli mať dobrú kondičku!
Obyčajne vraj z Trnavy chodieval
domov hore po ceste povedľa Váhu, cez Trenčín, Teplice a už bol doma v Omšení.
Ale jedny prázdniny sa Martinko dal povedľa Nitry a Nitrice, cez Topoľčany,
Hradište, Lieštany cez Valaskú Belú na Homôlku a tak do Omšenia. Aj že ho
divé zvery napadli. To vieš, študenti chcú všetko vidieť, vedieť a zažiť.
Keď prišiel do Belianskeho chotára, stále sa držal
popri riečke, ktorú si Belianci lokálpatrioticky volajú Belanka. Môj dedo
sa vždy rozčuľoval, že tá obec by sa mala volať Biela a rieka Bielanka.
Lebo vraj staroslovenské slovo belo, bela v modernej
slovenčine je biely, biela. Vraj keď maďarskí votrelci mali s našimi
pramatkami dieťa, a to nebolo tmavé a mongoloidné ako Maďari, ale pekné
biele, tak si ho pomenovali Belo. Tie mená Maďari doteraz používajú: Belo,
Béla. Dnes by sa všetci Bélovci mali volať Bielovci. Takto môj dedo. Mal to
napísať gramatikárom.
Ale naspäť k Martinovi. V tom belianskom chotári
chytila ho veľká búrka a hrmavica-blýskanica. Voda sa valila zovšadiaľ,
skoro ho vraj uchytilo. Aby ho nevzalo, tak sa vyškriabal vyššie, kdesi pod
horu, až sa dostal do akejsi menšej jaskynky. Dážď a hrmavica ho tam držali
niekoľko hodín. On vraj z dlhej chvíle, len tak, začal palicou rýpať v
jednom rohu do zeme. Na jeho prekvapenie dorýpal sa k akémusi okovanému súdku.
Tak ten súdok aj vykopal. Myslel si, že našiel nejaký veľký zlatý poklad.
Drevo bolo vraj väčšinou nahnité, tak ho ľahko rozbil. Ale sa veľmi
prekvapil, keď v sude nebolo ani zlato, ani dukáty, ale akési staré kožené
zvitky.
Aj sa mu potom nasmievali: Martin, čo kopal zlato a
vykopal staré kože. Tie zvitky, bolo ich dvanásť, boli napísané - vyryté
v latinčine, v gréčtine a po staroslovensky, v hlaholike. Keď dážď ustal,
strčil zvitky do prázdnej kapsy od proviantu a dal sa po tme a v blate hľadať
faru. Taký bol zvyk študentov. Kňazi vždy pomáhali študentom. Aj prespať
im dali, aj ich nachovali. Na tej fare sa zdržal tri dni. Belianskeho starého
kňaza kožené zvitky ohromne zaujímali. Múdry bol a vzdelaný, bol členom
bernolákovského Učeného tovarišstva. Za tie tri dni sa kňazovi podarilo veľa
preložiť. Vylúštiť nielen latinčinu a gréčtinu, ale aj veľa zo
staroslovenčiny. Považoval to za veľmi cenný nález. Povedal Martinovi, že
našiel viac ako zlato.
Podľa toho kňaza boli to vraj nejaké inštrukcie,
lekcie, akési pravidlá do života. Pravdepodobne pre šľachtickú, vladársku,
slobodnú mládež. Boli tam základy kresťanskej viery, pravidlá, ako sa správať,
aký život viesť, aby ľudia boli úspešní, ako vládnuť, ako byť
spravodlivý ku každému, ako byť vždy usilovný, odvážny, šľachetný. Inštrukcie
pre mužov i ženy, ako sa vzájomne milovať, rešpektovať, ako byť mierny k
deťom, ako žena má byť oddaná mužovi, ako muž má ženu chrániť až do
smrti, ako si odpúšťať, ako byť morálny a slobodný. Také kresťanské
naučenia, ako sa zla a nepriateľa nebáť a vždy robiť dobro. Môj otec mi
to vždy dával ako príklad do života. Hovorieval: Naši starí vedeli, čo a
ako majú žiť, a ty nevieš!
Keď sa nad tým zamyslíš, ľudia, pre ktorých to
bolo určené, museli byť vzdelaní v troch jazykoch. Vždy sme špekulovali,
kto tie zvitky tam zakopal. A ako to, že ich nikto dovtedy neobjavil? Keďže
boli písané aj v hlaholike, tak museli byť staré, možno z čias panovníka
Rastislava, Svätopluka I. alebo Svätopluka II. Iste ich musel spísať nejaký
vzdelaný slovensko-katolícky kňaz v časoch sv. Cyrila a Metoda.
Možno nejaký mladý slovenský šľachtic utekal pred
inváziou divokých aziatov, schoval si to tam, aby si po to prišiel po boji,
ale bol zabitý a už sa po svoje drahocenné zvitky nikdy nevrátil...
Beliansky kňaz si všetky zvitky vraj nechal, že ich
bude študovať ďalej a potom ich dá na vyššie úrady. Možno skončili v
Nitre, možno v Ostrihome, možno v Budapešti. Martin sa na Belej o nejaké tri
roky, už ako vyštudovaný, zastavil. Ale ten múdry kňaz bol už mŕtvy a
tajomstvo zvitkov odišlo s ním. O osude tých vzácnych zvitkov nikto viac
nepočul. A Martin sa za nejaký čas vytratil do sveta hľadať šťastie.
Vedeli, že bol za čas v Taliansku, potom vo Francúzsku, ale o ďalšom jeho
osude, ako ani o tých zvitkoch, nikto nič nevie.
Bratku, dosť som Ti toho dnes popísal, horúco je, žena
ma volá, aby sme si išli zaplávať. Maj sa dobre, drž sa, nedaj sa a nestrať
sa v tom cudzom svete. Ozvi sa príležitostne zase Ty, aby Ťa nestihol
Martinov osud. Píš na dohodnutú adresu, aby ma úrady nesledovali. Raz sa ešte
uvidíme a spolu oslávime slobodu!
Ahoj, Tvoj Milan
š
|
