|
BOL
POVOLANÝ K SLOBODE
Keď kňaza Andreja Hlinku, rodáka z Černovej, farára rímskokatolíckej
fary v Ružomberku jeho biskup mons. Alexander Párvy 5. mája 1906
pozbavil farského úradu, Hlinkova situácia vyzerala beznádejne. A beznádejnejšie,
keď ho biskup Párvy 18. júna 1906 pozbavil aj práva slúžiť sväté omše
a vysluhovať sviatosti. Veľmi vážna vec.
Maďarskí kolonialistickí politici a cirkevní
predstavitelia Uhorska Hlinku nenávideli svojou typickou ultrašovinistickou vášňou.
Hlinka sa totiž vo voľbách r. 1906 odvážil agitovať
za ľudské práva svojho slovenského národa. Agitoval za slovenských
poslancov, za používanie slovenčiny v slovenských školách, za slobodu
slovenskej tlače a podobne.
Hlinka mal
niekoľko možností na výber:
Mohol si
sadnúť na rodnú medzu v Černovej a všetkým okoloidúcim sa
sťažovať a nariekať na tento zlý svet.
Mohol robiť
pomocníka na niektorej fare, zabudnúť na kňazský stav a chodiť
na farské pásavať kozy.
Mohol prosíkať
svojho biskupa Párvyho o odpustenie so sľubom, že už nikdy
nepozdvihne hlas Božej spravodlivosti na obranu svojho gniaveného a odnárodňovaného
národa, na ktorom sa páchal zločin genocídy.
Alebo sa
mohol rozhodnúť všemožným spôsobom bojovať o svoje a národné
práva. I keby mal ísť za spravodlivosťou na kraj sveta alebo do Ríma.
Hlinka, vysoko inteligentný a nadaný orátor a pritom pravý kresťanský
kňaz svojej cirkvi, bol si vedomý Bohom daných povinností a práv človeka.
Sv. Pavol mu napovedal: Bratia, boli ste povolaní k slobode...
A dobre vedel, že Ježiš Kristus nevykúpil iba
šovinistických Maďarov, ale každého človeka.
HLINKA, duchovne i telesne krásny a silný
muž, ROZHODOL SA BOJOVAŤ ZA PRÁVA. Jeho učebnicou slobody mu bola Biblia.
Vedel, že veľkomaďarský šovinizmus nemal s učením Krista nič spoločné.
Ale nemal nič spoločné ani s odkazom tolerancie ich kráľa sv. Štefana.
Hlinka vedel, že kresťanská morálka je na jeho
strane.
Rozhodol sa bojovať za pravdu priamo v Ríme u hlavy
katolíckej cirkvi.
Dal sa dokazovať priamo vo Vatikáne, že Maďari
katolícku cirkev protiprávne zneužívajú na ich mocenské, kolonialistické
ciele. Pritom sa disciplinovane, ako mu to kódex prikazoval, podriadil rozkazu
svojho biskupa.
Na obranu Hlinku a jeho veci sa postavili aj finančne
slobodní americkí Slováci. Veľkú podporu našiel u spravodlivých kňazov
a laikov na Morave a v Česku.
Pápež dostal veľa listov, ktoré bránili Hlinku a jeho
pravdu.
Petrov nástupca sa ako vždy neprenáhľoval, vzal si
čas, zbieral dokumenty, svedectvá.
Medzitým, 27. októbra 1907 sa stala v Černovej
tragédia. Uhorskí žandári zastrelili pätnásť mužov, žien a detí,
ktorí chceli iba toľko, aby ich syn Andrej Hlinka vysvätil ním vybudovaný
krásny kostol. Táto udalosť otriasla civilizovanou Európou.
Na obranu Slovákov v Uhorsku sa postavili také
morálne osobnosti, ako nositeľ Nobelovej ceny Nór Björnstjerne Björnson,
britský historik Scotus Viator, ruský spisovateľ Lev Tolstoj a iní.
Slovenská liga v Amerike organizovala protestné zhromaždenia, písalo sa
o útlaku Slovákov ako nikdy predtým. Liga zobrala na seba veľké
poslanie: oslobodenie Slovenska.
Politická moc Budapešti odsúdila Hlinku do väzenia
“za poburovanie proti Maďarom”. V skutočnosti Hlinka nepoburoval
proti Maďarom, on bojoval “za tú našu slovenčinu” a ďalšie ľudské
práva a slobody svojho národa.
Hlinka bol vo väzení od roku 1907 do februára 1910 a tak
sa jeho prípad vo Vatikáne preťahoval. Nakoniec však predsa Božia pravda zvíťazila.
Vatikán rozhodol v Hlinkov prospech. Nadšenie bolo obrovské. Katolícka
cirkev si získala srdcia Slovákov.
Hlinka dosiahol veľké morálne víťazstvo. A s ním
dosiahla exemplárne medzinárodné víťazstvo aj pravda slovenského národa.
Hlinka si bol vedomý kresťanských práv, nikdy sa
nevzdal práva na slobodný život. Otec národa Andrej Hlinka bol “povolaný
k slobode”...
š
|
