X. SLOBODA

CICERO:

AKO SI CENÍŠ SEBA,
TAK SI ŤA AJ INÍ CENIA

STRANA 29

STRANA 31


BOL POVOLANÝ K SLOBODE

     Keď kňaza Andreja Hlinku, rodáka z Černovej, farára rímskokatolíckej fary v Ružomberku jeho biskup mons. Alexander Párvy 5. mája 1906 pozbavil farského úradu, Hlinkova situácia vyzerala beznádejne. A beznádejnejšie, keď ho biskup Párvy 18. júna 1906 pozbavil aj práva slúžiť sväté omše a vysluhovať sviatosti. Veľmi vážna vec.
     Maďarskí kolonialistickí politici a cirkevní predstavitelia Uhorska Hlinku nenávideli svojou typickou ultrašovinistickou vášňou.
     Hlinka sa totiž vo voľbách r. 1906 odvážil agitovať za ľudské práva svojho slovenského národa. Agitoval za slovenských poslancov, za používanie slovenčiny v slovenských školách, za slobodu slovenskej tlače a podobne.

Hlinka mal niekoľko možností na výber:

Mohol si sadnúť na rodnú medzu v Černovej a všetkým okoloidúcim sa sťažovať a nariekať na tento zlý svet.

Mohol robiť pomocníka na niektorej fare, zabudnúť na kňazský stav a chodiť na farské pásavať kozy.

Mohol prosíkať svojho biskupa Párvyho o odpustenie so sľubom, že už nikdy nepozdvihne hlas Božej spravodlivosti na obranu svojho gniaveného a odnárodňovaného národa, na ktorom sa páchal zločin genocídy.

Alebo sa mohol rozhodnúť všemožným spôsobom bojovať o svoje a národné práva. I keby mal ísť za spravodlivosťou na kraj sveta alebo do Ríma.

     Hlinka, vysoko inteligentný a nadaný orátor a pritom pravý kresťanský kňaz svojej cirkvi, bol si vedomý Bohom daných povinností a práv človeka.
     Sv. Pavol mu napovedal: Bratia, boli ste povolaní k slobode...
     A dobre vedel, že Ježiš Kristus nevykúpil iba šovinistických Maďarov, ale každého človeka.
     HLINKA, duchovne i telesne krásny a silný muž, ROZHODOL SA BOJOVAŤ ZA PRÁVA. Jeho učebnicou slobody mu bola Biblia. Vedel, že veľkomaďarský šovinizmus nemal s učením Krista nič spoločné. Ale nemal nič spoločné ani s odkazom tolerancie ich kráľa sv. Štefana.
     Hlinka vedel, že kresťanská morálka je na jeho strane.
     Rozhodol sa bojovať za pravdu priamo v Ríme u hlavy katolíckej cirkvi.
     Dal sa dokazovať priamo vo Vatikáne, že Maďari katolícku cirkev protiprávne zneužívajú na ich mocenské, kolonialistické ciele. Pritom sa disciplinovane, ako mu to kódex prikazoval, podriadil rozkazu svojho biskupa.
     Na obranu Hlinku a jeho veci sa postavili aj finančne slobodní americkí Slováci. Veľkú podporu našiel u spravodlivých kňazov a laikov na Morave a v Česku.
     Pápež dostal veľa listov, ktoré bránili Hlinku a jeho pravdu.
     Petrov nástupca sa ako vždy neprenáhľoval, vzal si čas, zbieral dokumenty, svedectvá.
     Medzitým, 27. októbra 1907 sa stala v Černovej tragédia. Uhorskí žandári zastrelili pätnásť mužov, žien a detí, ktorí chceli iba toľko, aby ich syn Andrej Hlinka vysvätil ním vybudovaný krásny kostol. Táto udalosť otriasla civilizovanou Európou.
     Na obranu Slovákov v Uhorsku sa postavili také morálne osobnosti, ako nositeľ Nobelovej ceny Nór Björnstjerne Björnson, britský historik Scotus Viator, ruský spisovateľ Lev Tolstoj a iní. Slovenská liga v Amerike organizovala protestné zhromaždenia, písalo sa o útlaku Slovákov ako nikdy predtým. Liga zobrala na seba veľké poslanie: oslobodenie Slovenska.
     Politická moc Budapešti odsúdila Hlinku do väzenia “za poburovanie proti Maďarom”. V skutočnosti Hlinka nepoburoval proti Maďarom, on bojoval “za tú našu slovenčinu” a ďalšie ľudské práva a slobody svojho národa.
     Hlinka bol vo väzení od roku 1907 do februára 1910 a tak sa jeho prípad vo Vatikáne preťahoval. Nakoniec však predsa Božia pravda zvíťazila. Vatikán rozhodol v Hlinkov prospech. Nadšenie bolo obrovské. Katolícka cirkev si získala srdcia Slovákov.
     Hlinka dosiahol veľké morálne víťazstvo. A s ním dosiahla exemplárne medzinárodné víťazstvo aj pravda slovenského národa.
     Hlinka si bol vedomý kresťanských práv, nikdy sa nevzdal práva na slobodný život. Otec národa Andrej Hlinka bol “povolaný k slobode”...

š


STRANA 29

STRANA 31